Spotting trip report – Sydney a Auckland (3. časť)

• 27.03.2016 08:15
• Letecké cestopisy

V minulej časti som sa podrobne venoval nášmu fotografovaniu na letisku Auckland, ktoré sme si veľmi užili. Ale ísť na Nový Zéland a nevenovať sa ničomu inému, iba lietadlám, by bol priam hriech. A tak, hoci sme času nemali veľmi nazvyš, sme časť nášho programu vyčlenili aj na tzv. sightseeing. Teda nie až tak úplne doslovne, lebo aj tu sa trochu letectva skrývalo. Úplnou náhodou som totiž v hotelovej izbe narazil pri skúmaní mapy Google na letisko Ardmore, ktoré sa nachádza asi 20 km vzdušnou čiarou na juhovýchod od aucklandského letiska. Myslel som si, že ide o bežný aeroklub, akých sú všade stovky a ktorý nevzbudí moju pozornosť, avšak pri bližšom skúmaní som medzi malými eroplánmi objavil aj známu siluetu DC-3 a tak som si na Wikipedii našiel, že na tomto letisku sídli Dakota vo farbách Royal New Zealand Air Force, ktorá sa sporadicky používa na vyhliadkové lety. Netrvalo dlho a s Thomasom sme sa dohodli, že sa tam vyberieme pozrieť. Odskočili sme si teda z letiska Auckland a o necelú polhodinku sme už aj boli na mieste. Ardmore je pomerne veľké letisko s dvoma asfaltovými dráhami, jedna sa však v súčasnosti nepoužíva. Nakoľko bolo relatívne pekné počasie, vládol tu čulý ruch malých lietadiel. Našu pozornosť hneď upútala spomínaná DC-3, ktorá stála odstavená pod riadiacou vežou uprostred letiska. Lenže ako sa k nej dostať? Obišli sme časť letiska, ale nenašli nič čo by pripomínalo jeho administráciu, a tak sme jednoducho zaparkovali pri budove jednej z miestnych leteckých škôl a opýtali sme sa jedného „miestneho“, či si môžeme Dakotu ísť vyfotiť. Odpoveď bola samozrejme kladná, nič iné sme ani nečakali.

A tak sme sa vybrali, aj keď s patričnou opatrnosťou, cez plochu letiska pod riadiacu vežu, prekrižovali dve rolovacie dráhy a dostali sa tak k našej krásnej DC-3. Je vo výbornom stave, takmer ako nová, veď je napokon udržiavaná v letuschopnom stave a občas si aj zalieta. Po fotografovaní sme sa vrátili naspäť a tu sme boli zastavení niekým z prevádzky letiska, ktorý nás upozornil, že sa tu len tak nemôžeme pohybovať a máme sa ísť opýtať do administrácie na južnej strane. Nevadí, porušili sme síce nejaké predpisy, ale objekt bol zdokumentovaný a my sme boli spokojní. V Ardmore toho už pre priaznivcov dopravných lietadiel viac nebolo, a tak sme sa vrátili na letisko Auckland. Ak ale niekoho zaujímajú aj maličké lietadlá, oplatí sa mu prejsť celé letisko, bolo ich tu požehnane. My sme sa však ponáhľali splniť si naše ďalšie želanie a síce vidieť niečo aj z miestnej krajiny. Začali sme samozrejme mestom Auckland, najmä jeho prístavnou časťou, ktorá sa zvažuje až k moru. Panorámu Aucklandu si však najlepšie vychutnáte z opačnej strany, z Mount Victoria v štvrti Devonport. Vymotali sme sa teda z prístavu a po Auckland Harbour Bridge sme sa dostali do Devonportu, kde sme sa vyšplhali až na vrchol, na vyhliadkovú plochu. Okrem krásneho pohľadu na mesto s jeho výškovými budovami nás zaujalo aj okolie s malými domčekmi a morom všade navôkol, s peknými zátokami a loďkami. Už vopred sme vedeli, že Nový Zéland je krásny a to sa nám aj potvrdilo.

Pokračovali sme ďalej na sever, po diaľnici 1 smerom na Waiweru, avšak po opustení predmestí Aucklandu sme zišli z diaľnice a vybrali sme sa radšej pozdĺž pobrežia. Hoci neboli teploty na kúpanie, pláže i scenéria boli nádherné, doplnené miestnymi domčekmi a všadeprítomným pasúcim sa dobytkom, koňmi či ovcami. Všade čisto a sviežo, práve všadeprítomná zelená farba pôsobí veľmi upokojujúco a aj preto je Nový Zéland taký obľúbený. Prší tu veľmi často, počas nášho pobytu aspoň chvíľu každý deň, v noci to boli niekedy aj výdatné dažde, ale vďaka nim je krajina stále zelená a krásna. A hoci nikdy nebola obloha úplne bezoblačná, vždy bolo medzi mrakmi dostatok slnka na naše fotografovanie lietadiel alebo užitie si krajiny. Pri plánovaní výletov treba však brať do úvahy, že pokiaľ nepôjdete po diaľniciach, miestne cesty sú veľmi kľukaté, plné stúpania a klesania, prudkých zákrut, takže na prejdenie istej vzdialenosti treba počítať s dlhším časom ako sme zvyknutí z domu. Scenéria je ale nádherná, počet áut je relatívne nízky, takže si jazdu vychutnáte. Postupne sme sa takto dostali až do Warkworthu, odkiaľ sme sa vybral krížom cez ostrov na jeho západnú stranu, ktorá bola plná kopcov s krásnymi vyhliadkami, stádami zvierat a oslepujúco sviežou zeleňou. Hoci sme sa ani tak veľmi nevzdialili z Aucklandu, čas uplynul veľmi rýchlo a my sme sa museli vrátiť do mesta, resp. do nášho hotela neďaleko letiska.

Na ďalší deň sme sa zase rozhodli vybrať južným smerom, kde sme dorazili až po mesto Hamilton. To nebola žiadna náhoda, pri plánovaní výletu som Thomasovi navrhol, aby sme sa vybrali práve tam, nakoľko je tu tiež letisko, aj keď malé. Nachádza sa asi 15 km južne od mesta a má jednu hlavnú vzletovú a pristávaciu dráhu 18L/36R s dĺžkou 2 059 metrov a dve menšie dráhy pre aeroklubové lietanie. Hoci v minulosti z Hamiltonu lietali aj prúdové lietadlá kategórie Boeing 737, dnes jeho pravidelnú prevádzku tvoria turbopropy ATR-72, DHC-8 a Beech 1900. K tomu samozrejme nejaké bizjety a čulý aeroklubový život. Hoci letisko má medzinárodný charakter, žiadne pravidelné lety do zahraničia z neho momentálne nelietajú. Ročne sa tu odbaví okolo 300 000 cestujúcich, neočakávali sme teda žiadne zázraky, skôr možno nejaké prekvapenie. Tentokrát sa bohužiaľ nekonalo a keďže sme na letisko dorazili až tesne pred západom slnka, stihli sme si vyfotografovať len jednu ATR-72 Air New Zealand Link v nových farbách, ktorá práve pristála. Z protiľahlej strany letiska, od aeroklubu Waikato sa dá dobre fotografovať pohyb na dráhe, bohužiaľ spotter to tu asi veľmi nevyužije. Ale aj tak to bol, spolu s okruhom po miestnych cestách, opäť pekný výlet. Je jasné, že Nový Zéland má veľa čo ponúknuť a na jeho dôkladnejšie precestovanie by boli potrebné aspoň dva týždne, nie naše 4 dni. Preto mi je jasné, že sa sem raz určite budem chcieť vrátiť, a to nielen za lietadlami. Náš čas však uplynul, a tak sme sa po 4 dňoch pobytu spokojní mohli vydať na cestu domov.

Na tú sme sa tiež tešili, nakoľko úsek z Aucklandu do Guangzhou bol plánovaný Boeingom 787 spoločnosti China Southern Airlines. Let bol veľmi príjemný a pohodlný, ale už pred odletom z Aucklandu sme boli príjemne prekvapení, keď nám check-in agent oznámil, že nakoľko náš prestup v Guangzhou trvá viac ako 8 hodín, máme nárok na bezplatné ubytovanie zo strany leteckej spoločnosti. O tomto sme dopredu nevedeli a neočakávali sme to od dopravcu ako je China Southern Airlines. Naším plánom bolo celodenný prestupový čas v Guangzhou využiť na fotografovanie lietadiel. Po prílete v skorých ranných hodinách sme však zistili, že obloha je takmer úplne zatiahnutá, a tak sme neodolali ponuke a nechali sme sa odviezť do nášho hotela. Ten sa nachádzal hodný kus cesty od letiska, na akomsi predmestí Guangzhou, ktoré nevyzeralo veľmi vábivo. Vysoké domy, široké ulice, veľa dopravy, ale nič na pozeranie. O to lepší však bol samotný hotel. Hoci sme boli cestujúci Economy Class, spoločnosť nás ubytovala do veľmi kvalitného 4-hviezdičkového hotela, v ktorom sme dostali nielen luxusné izby, ale napriek rannému príchodu aj raňajky. Z doterajšej cesty a časového posunu sme boli trochu unavení, a tak sme si na chvíľu ľahli, avšak túžba fotografovať lietadlá nás po pár hodinách vyhnala z hotela. Mapovú prípravu som mal opäť urobenú, a tak sme sa taxíkom odviezli naspäť k letisku, kde sme sa snažili nájsť vhodnú pozíciu. To však nebolo také jednoduché.

Guangzhou Baiyun International Airport je megaletisko, ktoré ročne odbaví viac ako 55 miliónov cestujúcich a je druhým najväčším letiskom v Číne. V čase našej návštevy (máj 2014) vrcholila jeho ďalšia výstavba, predovšetkým tretia vzletová a pristávacia dráha, v prevádzke však boli iba dve, v podstate v severo-južnom smerovaní, jedna na západnej a druhá na východnej strane areálu. Odvtedy bola tretia dráha, RWY 02R/20L, už otvorená, avšak momentálne je zasa pre rekonštrukciu zatvorená dráha 02L/20R. Dráha na západnom okraji letiska bola prečíslovaná na 01/19. Terminál je jeden obrovský komplex uprostred letiska, ktorý sa neustále rozrastá a spotterovi neponúka žiadne možnosti na fotografovanie. Boli sme preto odkázaní na pozície pri dráhach, konkrétne pri ich južných okrajoch, nakoľko sa lietalo v smere 02. Najprv sme sa snažili nájsť vhodnú pozíciu na priblížení západnej dráhy (dnes RWY 01), avšak po chvíli čakania sme zistili, že vzhľadom na nízku intenzitu prevádzky sú momentálne všetky pristátia na východnú dráhu (dnes uzatvorená RWY 02L). Vybrali sme sa preto k nej, čo však bolo ľahšie povedať ako uskutočniť. Okolo letiska sa nachádza vodný kanál, ktorý nebolo možné prekonať a tak sme sa nachodili skutočne dlho, než sa nám podarilo doraziť na miesto. Tu sa v tom čase nachádzalo opustené sídlisko, niečo ako mesto duchov, ktoré padlo za obeť výstavbe tretej dráhy a jeho obyvatelia boli vysťahovaní. Nová dráha 02R má totiž prah posunutý smerom na juh, takže bytové domy by prekážali v zostupovej rovine a v prekážkových rovinách dráhy. V čase našej návštevy sa nová dráha ešte dokončovala, domy ešte stáli, ale vo väčšine z nich už nikto nebýval. Dnes sa na tomto mieste nachádza areál letiska, do ktorého sa nedá dostať a domy sú zrovnané so zemou.

Po dlhšom skúmaní sme si našli miesto, odkiaľ sa dali pristávajúce lietadlá ako-tak fotografovať, počasie však nebolo ideálne a pohľad na nás vzbudzoval veľkú pozornosť miestnych obyvateľov, ktorí nášmu hobby zjavne nerozumeli. K zamračenej oblohe sa čoskoro pridala aj zmena smeru vetra, čo malo za následok otočenie smeru lietania, a tak sme sa na mieste nezdržali dlho a dali sme prednosť návratu do nášho hotela. Popoludňajšie slnko pomedzi mraky ma síce opäť lákalo von, preskúmať pozície zo západnej strany letiska, avšak Thomasova prezieravosť nás uchránila pred hustým dažďom, ktorý nasledoval. A tak sme zvyšok času strávili v hoteli a večer sa nechali odviezť naspäť na letisko, na náš pokračujúci let do Paríža. Ten sme absolvovali taktiež spoločnosťou China Southern Airlines, tentokrát typom A330-200 a prebehol bez problémov. Na tomto mieste musím konštatovať, že služby China Southern Airlines boli absolútne porovnateľné so štandardnými európskymi spoločnosťami a pokiaľ cestujúci ekonomickej triedy nemá prehnané nároky, cestovanie s nimi možno jednoznačne odporúčať, najmä s ohľadom na priaznivé ceny. Samozrejme, nemožno očakávať služby na úrovni Emirates alebo Qatar Airways, ale netreba ani veriť všetkým recenziám na internete. Alebo som mal jednoducho šťastie, že moje lety boli všetko novými lietadlami, resp. poloprázdne, čo prispelo k pocitu pohodlia a spokojnosti.

Na letisko Charles de Gaulle sme pristálo skoro ráno a keďže počasie bolo pekné, využili sme čas do nášho odletu do Viedne, ako inak, na fotografovanie. Pár hodín času sme takto strávili už počas cesty smerom tam, avšak až pri ceste naspäť bolo počasie skutočne krásne. Hoci možnosti fotografovania na letisku CDG sa postupom rokov zhoršili, najmä ak spotter nemá k dispozícii auto, stále tu však možnosti existujú a prevádzka je veľmi atraktívna. Fotografovaniu v Paríži sa však nebudem teraz podrobnejšie venovať, jeho letiská si nechám na neskorší trip report, nakoľko túto destináciu navštevujem pravidelne už dlhé roky. Ale možno povedať, že aj počas pár hodín sa nám podarilo vyfotiť niekoľko zaujímavých lietadiel, ktoré vhodne uzavreli náš veľmi úspešný výlet. Potom nasledovala už len krátka cesta Airbusom A320 spoločnosti Air France do Viedne a cesta autobusom domov a moja doposiaľ najvzdialenejšia spotterská cesta bola skončená. Napriek nie vždy ideálnemu počasiu to bol veľmi úspešný výlet. Thomas sa potvrdil ako výborný kolega a parťák, s ktorým som sa nikdy o ničom nemusel dohadovať, a s ktorým som si výborne rozumel. On si vážil prípravu, ktorú som výletu obetoval a naopak prispel aj svojou troškou do mlyna. S výsledkom cesty som bol veľmi spokojný a do Austrálie a na Nový Zéland sa určite ešte budem chcieť vrátiť.

Poznámka na záver: Väčšina fotografií, sprevádzajúcich túto 3.časť rozprávania, pochádza ešte zo Sydney, nakoľko sa mi tu podarilo nazbierať skutočne veľa fotografického materiálu a bola by škoda nepublikovať z neho aspoň výber.

Související kategorie