Spotting trip report – Japonsko (2. časť)

• 03.01.2016 11:15
• Letecké cestopisy

Druhou časťou dnes pokračujem vo svojom rozprávaní o spotterskom výlete do Japonska vo februári 2014. V prvej časti som sa venoval tokijskému letisku Haneda, na ktorom spotter uvidí predovšetkým vnútroštátne lety (hoci tých zahraničných postupne pribúda) a hlavným motívom návštevy môžu byť aj rôzne špeciálne sfarbenia alebo doplnkové a reklamné nápisy na mnohých lietadlách Japan Airlines, ANA alebo Solaseed Air. Zatiaľčo v minulosti bola japonská vnútroštátna doprava známa tým, že tu ako asi v jedinej krajine vo veľkom používali Boeingy 747 aj na krátkych letoch, dnes už z letiska Haneda prakticky vymizli. Obaja najväčší dopravcovia, JAL aj ANA, už „jumbá“ z flotíl vyradili, takže pohľad na stojiská na Hanede je o niečo smutnejší, napriek tomu však jednoznačne stojí za návštevu. Dominujúcimi typmi sa stali Boeingy 777 a 767 spomedzi „widebodies“, resp. B737-800 sú najčastejším typom spomedzi „narrowbodies“. Pokiaľ chcete v Tokiu vidieť vo zvýšenej miere Boeingy 747 či A380, resp. odfotografovať najmä zahraničné spoločnosti, Vaša cesta musí viesť na letisko Narita. Ako som už spomínal v úvode, letisko leží asi 60 km východne od centra Tokia a v roku 2014 odbavilo vyše 35 miliónov cestujúcich. Je teda asi o polovicu menšie v porovnaní s Hanedou, jeho prevádzka je však pre spottera pestrejšia. Doprava na letisko je možná viacerými spôsobmi, okrem taxíkov (ktoré budú poriadne drahé) a luxusných autobusov sú to predovšetkým vlaky, a to najmä dvoch spoločností, JR a Keisei. Už minule som spomínal, že železničná doprava v Japonsku je komplikovaná a aj v tomto prípade obe spoločnosti používajú svoje vlastné trate. Na výber sú vlaky superrýchle, zrýchlené i pomalé, od toho sa samozrejme odvíja aj cena dopravy. V prípade pomalého vlaku sa treba pripraviť na to, že cesta z centra Tokia na Naritu bude trvať zhruba 1,5 hodiny a vlaky môžu byť niekedy celkom plné.

Letisko Narita slúži cestujúcim od roku 1978, ale jeho história bola veľmi pohnutá. Prvé štúdie na výstavbu nového letiska pre Tokio pochádzajú už z prvej polovice 60.rokov, keď prevádzka prúdových lietadiel priniesla na Hanedu, ktorá dovtedy slúžila ako hlavné tokijské letisko, zvýšený hluk a nedostatočné kapacity. Miesto pre letisko sa niekoľkokrát menilo, domáci obyvatelia sa však postavili na odpor a až do dnešných dní je Narita predmetom protestov a súdnych sporov. Možno aj preto v jeho okolí stretnete oveľa viac policajtov ako inde v Japonsku. Výstavba Narity dostala politický podtext a protesty výstavbu stále zdržovali. Hoci prvý terminál bol postavený už v roku 1972, otvorenie prvej dráhy a celého letiska nechalo na seba čakať ešte ďalších 6 rokov. Potom sa však Narita stala hlavným medzinárodným letiskom pre Tokio, čo však narazilo na problém, že s jedným terminálom a jednou dráhou nemohla jeho kapacita postačovať. Terminál 2 bol otvorený v roku 1992, druhá dráha však až o 10 rokov neskôr, aj to iba v dĺžke 2 180 m. Tá nemohla ani zďaleka postačovať na prevádzku veľkých lietadiel ako B747 a hoci o 7 rokov neskôr bola predĺžená na 2 500 m, väčšina najväčších lietadiel používa na pristátie staršiu plnohodnotnú dráhu. Pri pohľade na Google Maps vyzerá okolie prahu dráhy 34R skutočne zaujímavo, dráhový systém tu totiž očividne obchádza jeden pozemok, ktorého majitelia sa ho nechcú vzdať a dodnes brzdia ďalšie predĺženie dráhy na plánovaných 3 500 m. Aj tretia plánovaná dráha, ktorá mala prebiehať priečne, južne od terminálov, a mať dĺžku 3 200 m, je brzdená niekoľkými majiteľmi pozemkov, ktorí sa ich nechcú vzdať.

Letisko si teda musí vystačiť s dvoma vzletovými a pristávacími dráhami v smere 16/34. Tá staršia, na západnej strane areálu, má označenie 16R/34L, dĺžku 4 000 m a v domácich materiáloch je často označovaná ako RWY A. Novšia, doposiaľ skrátená 16L/34R leží na východnej strane areálu letiska a má aktuálne dĺžku 2 500 m a domáce označenie RWY B. Pre vzlety väčšiny lietadiel sa používa dráha A, pristátia sú rozdelené na obe dráhy, väčšina na dráhu B, menšia časť na dráhu A, kde však pristáva väčšina najväčších lietadiel a výhradne všetky A380. Riadiaci letovej prevádzky sa snažia pristávajúce lietadlá rozdeľovať aj podľa toho, ku ktorému terminálu smerujú, nie vždy to však platí bez výnimky. Nákladné lietadlá spravidla pristávajú na dráhe A, nakoľko Cargo Complex sa nachádza v jej blízkosti, avšak ani pristátia na dráhu B nie sú ničím výnimočným. Letisko disponuje v súčasnosti už tromi terminálmi, pričom tretí, low-cost terminál, bol otvorený len nedávno. Terminál 1 je rozdelený na severnú a južnú časť, pričom sú v ňom odbavované všetky lety ANA a časť zahraničných dopravcov. Terminál 2 má hlavnú časť a satelit, dostupný podzemným tunelom, a slúži na všetky lety JAL a zvyšku zahraničných spoločností. Časť low-cost dopravcov, ktorí našli na Narite svoje uplatnenie, zostala ešte v termináli 2, avšak väčšina takýchto letov sa presunula od marca 2015 do nového Terminálu 3, určeného práve pre nízkonákladových dopravcov. Čulé zastúpenie na Narite má aj cargo doprava, pre ktorú je toto letisko prakticky jediným vstupným bodom pre tokijský región. Práve vďaka tejto pestrosti je pre mňa Narita zaujímavejším letiskom ako Haneda a rozhodol som sa na nej stráviť väčšinu svojho spotterského pobytu v Tokiu.

A, podobne ako na Hanede, aj na Narite japonské úrady mysleli aj na fanúšikov lietadiel, resp. bežnú verejnosť, ktorá si chce skrátiť čas sledovaním lietadiel. Oba staršie terminály 1 i 2 totiž disponujú vyhliadkovými terasami (s Terminálom 3 nemám zatiaľ osobné skúsenosti, nakoľko bol otvorený len nedávno), hoci zďaleka nie sú tak dobré ako na Hanede. Na rozdiel od nej sú totiž oddelené od odbavovacej plochy pevným mrežovaním, ktoré má iba na niekoľkých miestach vytvorené otvory pre prestrčenie objektívu. Samozrejme, vďaka patrí aj za to, avšak najmä pri peknom počasí sú všetky otvory veľmi rýchlo obsadené domácimi fotografmi a môže byť problém k nejakému sa v priebehu dňa dostať. Ďalším problémom, väčším ako na Hanede, je teplý vzduch z pomocných štartovacích jednotiek (APUs) zaparkovaných lietadiel, ktorý môže prekážať vo fotografovaní v tomto priestore. Inak však terasa na Termináli 1 je lepšia, je totiž jednoliata a dlhá, takže umožňuje pohybovať sa po celej jej dĺžke podľa potreby, navyše sú tu lavičky na sedenie. Pred terasou prebieha jednak dráha 16R/34L, ale predovšetkým paralelná rolovacia dráha, ktorá je ešte bližšie. Z niektorých miest sú možné fotografie lietadiel na dráhe tak, aby v pozadí bol známy nápis Narita, resp. hodiny ukazujúce miestny čas, typický rozpoznávací znak tohto letiska. Bohužiaľ, nakoľko výhľad z Terminálu 1 smeruje na západ, dobré svetlo je tu iba v ranných hodinách, pričom v zime slnko (pokiaľ nejaké je...) veľmi rýchlo prechádza do nevhodného uhla. V prípade terasy Terminálu 2 je v tomto smere situácia lepšia, nakoľko výhľad je smerom na východ, takže dobré svetlo je po väčšiu časť dňa. Tu je však problém v tom, že terasa je rozdelená na dve časti, severnú a južnú, ktoré sú od seba oddelené celou dĺžkou terminálu, takže rýchly presun z jednej na druhú je pomedzi cestujúcich a obchody veľmi komplikovaný. Obe časti sú navyše veľmi malé a majú len zopár otvorov na fotografovanie, ktoré sú rýchlo obsadené. Samotná dráha 16L/34R je ďaleko na sever, ale aj priblíženia na dráhu 34R sú pomerne ďaleko. Väčšina lietadiel roluje poza satelit k Terminálu 2, preto možnosti fotografovania odtiaľto sú menšie.

Aj preto som väčšinu času na Narite strávil na vonkajších fotopozíciách, iba ráno som začínal spravidla na terase Terminálu 1, nakoľko krátke obdobie dobrého svetla nedávalo zmysel presúvať sa niekam k dráhe. Od obeda je však situácia iná a náročnejší spotter asi dá prednosť fotografovaniu z vonkajších pozícií. Na väčšinu z nich však treba spoluprácu s domácimi spottermi, alebo aspoň dlhé a náročné naštudovanie miestnych pomerov. Začnem dráhou A, teda RWY 16R/34L. Nakoľko počas môjho posledného pobytu sa lietalo výhradne v smere od juhu na sever (čo je pre zimné obdobie typické, v lete sa lieta viac v smere od severu na juh), zaujímali ma najmä miesta na južnom okraji letiska. Ako som už spomínal minule, ja som sa našťastie mohol spoľahnúť na pomoc miestnych kamarátov, ktorí ma svojím autom odviezli do požadovaných miest, dá sa sem však dostať aj autobusom, ktorý jazdí od terminálov k leteckému múzeu, situovanému južne od prahu dráhy 34L. Múzeum samo o sebe stojí za návštevu, jeho vonkajšie exponáty sú voľne dostupné a pre fanúšika dopravného letectva ponúkajú napr. jeden z prototypov japonského lietadla NAMC YS-11. Vnútorná časť múzea je spoplatnená a z vyhliadkovej veže možno fotografovať priblíženia na dráhu 34L, avšak iba ráno, čiže pre mňa to bola nepoužiteľná voľba. Vďaka mojim kamarátom sme však zaparkovali na poľnej ceste na opačnej strane priblíženia dráhy a odtiaľ mohli fotografovať lietadlá vo vzduchu. Odtiaľto je možné fotografovať aj line-up na dráhe 34L, avšak počas dňa môže byť problém s heat-hazom. O niekoľko stoviek metrov severnejšie je z miestnej cesty, ktorá obchádza oplotenie letiska, malá odbočka, ktorá je síce smerom doprava zahradená pre vozidlá, avšak pešo som po prejdení pár desiatok metrov prišiel až k plotu letiska, kde sa dalo vyjsť na malý násyp, z ktorého bolo možné ponad plot fotografovať presne oproti prahu dráhy 34L. Aj tu však treba počítať s tým, že vzhľadom na vzdialenosť a terén bude spotter bojovať počas dňa so zvlneným vzduchom.

Počas svojej prvej návštevy Tokia vo februári 2012 som vyskúšal aj ďalšiu fotopozíciu zo západnej strany dráhy 16R/34L, ktorá sa nachádza ďaleko viac na sever, zhruba v dvoch tretinách dráhy v smere 34. Je tu malá poľná cesta vpravo, z ktorej možno pešo vyjsť na násyp medzi stromami s malým výhľadom na dráhu. Bohužiaľ, výrez medzi stromami je veľmi malý, takže samotné fotografovanie na dráhe je veľmi ťažké a lietadlá vzlietajúce z dráhy 34L môžu byť niekedy ešte skryté za stromami. Menšie stroje zase môžu byť niekedy príliš vysoko. Práve preto neobľubujem vzletové fotopozície, nakoľko nikdy neviete, v ktorom mieste sa ktoré lietadlo bude presne zdvíhať a ako strmo bude stúpať. Alternatívne ma jeden z mojich kamarátov zaviedol ešte na veľký kopec uprostred polí na opačnej strane od cesty vedúcej popri letisku, odkiaľ sa dali v obmedzenej miere zachytiť niektoré vzlety „widebodies“ z dráhy 34L, avšak jednak to bolo od dráhy veľmi ďaleko a jednak tiež išlo o lotériu, ktoré lietadlo bude už nad úrovňou stromov a ktoré ešte nie. Ďalším posunom smerom na sever sa dostaneme k fotopozícii presne oproti prahu dráhy 16R, ktorá je však logicky použiteľná iba v prípade lietania v smere 16, takže som ju navštívil iba počas mojej prvej návštevy. Na konci slepej ulice je tu malé miesto, odkiaľ možno pomedzi betónové stĺpy letiskového múru fotografovať krásne lietadlá na prahu dráhy, resp. na paralelnej rolovacej dráhe za ňou. Má to však dva háčiky: Na fotografovanie potrebujete rebrík (takže pomoc domácich spotterov absolútne nevyhnutná) a medzery medzi stĺpmi sú veľmi úzke, takže stačia len na prestrčenie objektívu, ale nie veľké manévrovanie. Miesto je preto vhodné len na statické zábery lietadiel na dráhe alebo rolovačke, prípadné pristátia na RWY 16R sú ťažko zachytiteľné a okrem šikovnosti musíte mať aj dávku šťastia. Vzhľadom na to, že RWY A je využívaná hlavne pre vzlety, je to dobrá pozícia ak sa lieta v tomto smere. V takom prípade možno využiť aj rannú pozíciu z opačnej strany tejto dráhy, ktorá je dostupná chodníčkom od hotela Marroad International Hotel Narita, tú som však ja osobne zatiaľ nevyskúšal.

Pokiaľ sa spotter rozhodne pre kratšiu dráhu B, aj tu je hneď niekoľko možností na popoludňajšie fotografovanie. Nakoľko počas môjho pobytu sa lietalo výhradne v smere 34, väčšinu času som strávil v blízkosti južného prahu. Od mojej predchádzajúcej návštevy v roku 2012 sa toto miesto výrazne zmenilo, vybudovali tu novú rolovaciu dráhu, ktorá šikmo ústí na apron, a pomáha odľahčiť dve existujúce rolovacie dráhy, ktoré zaujímavým spôsobom obchádzajú doposiaľ nevysporiadané parcely. Mojím obľúbeným miestom je malá lúka medzi miestnou cestou, vedúcou do tunela popod dráhu a múrom letiska, kde je síce biela tabuľa so štvorstĺpcovým japonským nápisom, kvôli ktorému miestni spotteri na toto miesto nechodia, ja som sa však rozhodol risknúť to a nikdy som nemal žiadne problémy. Z tohto miesta je možné krásne fotografovať lietadlá na pristátie na dráhu 34R, ako aj lietadlá rolujúce po prostrednej rolovacej dráhe po pristátí z RWY B k terminálom. Plot letiska síce bude v zábere, ale pod úrovňou lietadla. Počas svojho prvého dňa som čírou náhodou (nakoľko snežilo a chcel som sa niekde ukryť) objavil trochu paradoxnú pozíciu aj niekoľko desiatok metrov oproti – v malej bočnej uličke je na konci malá svojpomocne postavená veža, ktorou protestujúci proti výstavbe Narity dávali najavo svoj protest tak, aby bol viditeľný z okolorolujúcich lietadiel. Vedľa veže, na ktorú vedie malý rebrík, je veľký protestný nápis a tak som si pripadal veľmi zvláštne, že som fotografoval lietadlá z miesta, ktoré je vlastne symbolom boja proti letisku ako takému. Ale spotter sa niekedy musí vynájsť... Nie som si istý, či táto veža ešte stále stojí, každopádne v čase mojej návštevy z nej bol výborný výhľad na prah dráhy 34R (aj keď pristávajúce lietadlá sa spoza stromu vynorili prakticky na úrovni veže, čiže zábery boli trochu odzadu), ako aj dobrý výhľad na rolovacie dráhy, ktoré sa pred týmto pozemkom rozdvojujú. Pokiaľ by sa lietalo v smere 16, veľmi dobrá, dokonca oficiálna vyhliadková terasa sa nachádza na západnej strane neďaleko prahu RWY 16L. Má vlastné parkovisko a schody vedú na vyvýšenú platformu, odkiaľ možno dobre fotografovať na dráhe samotnej i paralelnej rolovačke. Bohužiaľ, v prípade smeru 34 je táto terasa nepoužiteľná, preto som ju v roku 2014 ani nenavštívil. Ďalšia pozícia sa nachádza ešte zhruba v polovici dráhy, na prudkej zákrute miestnej cesty, ktorá je použiteľná na veľmi dobré zábery ako na RWY tak i na rolovačke, a to v oboch smeroch, je tu však tak vysoký múr, že na jeho prekonanie treba extrémne vysoký rebrík, no a samozrejme pomoc a odvoz miestnych spotterov.

V poslednej časti svojho trip reportu sa budem venovať výletu do Fukuoky a bližšie objasním aj smutné konštatovania o počasí, ktoré som naznačil v prvej časti svojho rozprávania.

Související kategorie