Spotting trip report – Rozlúčka s Moskvou (3. časť)

• 01.01.2023 09:00

Štvrtý deň môjho pobytu v Moskve ma ráno po prebudení konečne čakala dlho očakávaná správa – prehľad zaujímavých letov od môjho ruského kamaráta sľuboval celkom slušnú prevádzku na jedinom vojenskom letisku v okolí Moskvy, ktoré pravidelne už roky navštevujem. Ide o leteckú základňu Čkalovskyj, ktorá sa nachádza na severovýchod od Moskvy, v katastri mesta Ščolkovo. Je to najväčšia základňa dopravných lietadiel v rámci ruských ozbrojených síl a na rozdiel od civilných letísk, na ktorých od rozpadu Sovietskeho zväzu postupne žezlo preberali západné typy lietadiel, ktoré takmer úplne vytlačili staré sovietske stroje, tu akoby sa zastavil čas a na betóne základne sú rozostavené desiatky lietadiel legendárnych typov ako IL-76, TU-154, TU-134, AN-124, AN-74, AN-26, AN-12 alebo IL-18, ako aj niekoľko kusov IL-86VKP, ktoré slúžia ako vojenské veliteľské stanovište vo vzduchu napr. pre prípad vojenského konfliktu, čiže niečo ako ruská obdoba amerických Boeingov E-4B. Inak povedané raj pre človeka, ktorý na tejto technike vyrástol a ktorému dnes veľmi chýba. A určite v tom nie som sám, stačí vidieť, koľko spotterov zblízka i zďaleka sa zbehne pri ktoromkoľvek letisku v západnom svete, keď na ňom má pristáť nejaké lietadlo z vyššie menovaných. Pritom stroje ako IL-18, TU-134 či IL-86 sú na západ od Ruska už len čistou utópiou, neexistuje už ani teoretická možnosť aby sa na niektorom zo západných letísk ešte objavili. Posledné IL-18 dolietali pred rokmi ešte v Afrike, ale dnes sa už s nimi nie je možné stretnúť ani tam.

Je teda jasné, že základňa Čkalovskyj bola od začiatku jedným z hlavných cieľov mojich ciest do Moskvy a aj som ju veľakrát navštívil. Má to však dva zásadné problémy: Po prvé, bez dobrých informácií sa musíte spoľahnúť na svoje šťastie, ktoré ale nemusíte mať a môže sa vám stať, že v blízkosti základne strávite aj celé hodiny a neuvidíte ani jedno lietadlo alebo ich počet bude minimálny. A po druhé, nakoľko ide o aktívnu vojenskú základňu, fotografovanie a vôbec pohyb v jej okolí nie je bez rizika, práve naopak, neopatrným správaním si môžete vyrobiť veľký problém, ktorý môže v lepšom prípade skončiť pobytom na vojenskej základni alebo na policajnej stanici, niekoľkohodinovým výsluchom a povinnosťou vymazať všetky fotografie. Osobne som zatiaľ nepočul o horších následkoch pre nejakých fotografov prichytených „pri čine“, ale najmä pre rusky nehovoriaceho človeka zo západu (a to nemám na mysli súčasnú situáciu, ktorá veci ešte niekoľkonásobne zhoršila) môže byť aj zatknutie vojakmi alebo políciou a siahodlhé vysvetľovanie a vymazanie prípadných úlovkov dostatočne odradzujúcim faktorom od takéhoto pokusu. Ja mám istú výhodu, že ešte zo školských čias si pamätám nejaké základy ruštiny, ktoré by síce nestačili na rozhovory o jadrovej fyzike, ale na základné dorozumenie plne postačujú. A pri fotografovaní som maximálne opatrný a obozretný, aby som predišiel prípadným problémom. Jednou z mojich zásad je aj to, že na výlety do Ruska som vždy zásadne lietal sám, každá väčšia skupina ľudí púta neželanú pozornosť a aj keď som sa spočiatku spoliehal na pomoc mojich ruských kamarátov, vždy som rešpektoval ich pokyny a vďaka ich prítomnosti som vedel, že v prípade problému mi ich prítomnosť skôr pomôže ako uškodí.

Výsledky mojich návštev na základni Čkalovskyj boli rôzne, raz boli úlovky bohatšie, inokedy menej, ale nikdy som nešiel domov s prázdnymi rukami. Dobrou príležitosťou na fotografovanie lietadiel na tomto letisku sú akési výcvikové dni, ktoré sa konajú 1-2x týždenne a vtedy spravidla vzlietne viacero typov lietadiel, ktoré točia okruhy okolo letiska aj niekoľko hodín. Niektoré typy ako TU-154 a TU-134, ale aj IL-18 či AN-74 nie je až tak vzácne zachytiť, ale mať šťastie na IL-86, AN-12, IL-62 ale aj AN-26 sa nepodarí tak často. K tomu ešte musí vyjsť aj počasie a istú porciu šťastia musí mať človek aj v tom, aby fúkal „správny“ vietor, pretože presun z jedného konca letiska na druhý nie je jednoduchý ani autom a bez auta už vôbec nie. Nakoľko ide o vojenské letisko, v jeho okolí nevedú popri dráhe žiadne cesty, po ktorých by sa dalo pohodlne obísť, práve naopak, letisko je obklopené hustými lesmi a presun od jedného prahu dráhy k druhému je bez auta otázkou aj niekoľkých hodín. Navyše na oboch koncoch dráhy nie sú rovnako ideálne podmienky na fotografovanie. Letisko má dve paralelné vzletové a pristávacie dráhy 12/30, pričom dráha 12L/30R je stará, pôvodná dráha, ktorá sa používala dlhé roky a dráha 12R/30L bola postavená pred cca 5 rokmi a práve v roku 2019 som zažil jej používanie po prvý krát. Vzhľadom na malú vzdialenosť medzi nimi sa môže zdať, že rozdiel nebude veľký, opak je však pravdou, najmä na severnej strane. Severne od cesty, ktorá lemuje severný okraj vojenskej základne, je totiž veľká lúka, ktorá sa priam ponúka ako jediné vhodné miesto na fotografovanie príletov v smere 12, je tu ale problém. Pokiaľ sa lietalo ešte na starú dráhu 12L, dalo sa fotografovať z okraja lúky, kde sa dalo celkom dobre schovať pred zrakmi prípadných zvedavcov, ak sa však lieta na novú dráhu 12R, lietadlá letia o niekoľko desiatok metrov západnejšie a uhol fotografovania nie je dobrý.

Na okraji lúky sa navyše nachádza čerpacia stanica, ktorej personál údajne už viackrát upozornil vojenské zložky na fotografov na lúke, takže toto fotografovanie môže byť celkom rizikové. Navyše ani samotné prilietavajúce lietadlá nie je dobre vidieť z diaľky. Lepšia situácia v tomto smere je z opačnej strany, teda pre prípad ranných príletov, nakoľko lúka je dostatočne veľká a bez ohľadu na používanú dráhu 12L alebo 12R sa dá nájsť miesto, odkiaľ sa dá relatívne dobre fotografovať a zároveň nebyť na očiach neželaných osôb. Problémom však je, že aj v lete slnko z rannej strany veľmi rýchlo prechádza do nevhodného uhla, navyše u letov vojenských dopravných lietadiel je skôr pravidlom, že ráno zo základne odlietajú a popoludní alebo večer sa vracajú, takže ja osobne som ešte fotografovanie z rannej strany v smere 12 (a vlastne ani v smere 30) nikdy neskúšal a ani ho nepovažujem za zmysluplné, lebo než sa z centra Moskvy dostanem na miesto, už ani slnko nesvieti z toho najlepšieho smeru. Pri vyhodnotení týchto problémov môžem konštatovať, že najmä po sprevádzkovaní novej dráhy 12R/30L je výrazne výhodnejšie, ak sa lieta v smere 30, ako keď sa lieta v smere 12. Ako som už naznačil vyššie, nakoľko ide o vojenské letisko, ktoré sa jednak neriadi civilnými predpismi a navyše prevádzka na ňom je veľmi malá, pri slabom vetre sa pokojne môže stať, že jedno lietadlo vyštartuje v smere 12 a neskôr iné pristane v smere 30, čo som zažil aj sám práve v roku 2019.

Problematická pre rusky nehovoriaceho spottera je aj doprava k letisku. V takom prípade je lepšie zvoliť prímestský vlak („električku“) a vystúpiť z nej alternatívne na stanici Gagarinskaja pre RWY 12 alebo Ciolkovskaja pre RWY 30. Vlak je však veľmi pomalý, preto ja preferujem dopravu maršrutkou od stanice metra Ščolkovskaja, hoci tie sú zase niekedy blokované dopravnými zápchami v oblasti moskovského okruhu MKAD alebo na výpadovke smer Ščolkovo. Už pri prestupe z metra na maršrutku si však treba zvoliť, či sa chcete vybrať k dráhe 12 alebo k dráhe 30, nakoľko v prípade dráhy 30 mikrobus pred Medvedími jazerami z hlavnej cesty odbočí a obchádza veľkú oblasť smerom na juhovýchod. V každom z uvedených prípadov je však potrebné počítať s peším presunom z najbližšej zastávky mikrobusu alebo železničnej stanice, a to aj cez lesy, kde už treba uplatniť opatrný a obozretný prístup, nakoľko už tu sa môžu vyskytovať vojenské hliadky. V okolí je však našťastie aj dostatok civilných obydlí, takže bežne stretnete aj ľudí na zbere húb, na bicykli či len tak na prechádzke, ale ani pred nimi nie je ideálne okato prezrádzať cieľ svojej cesty. Je možné, že moje doterajšie slová už mnohých odradili od skúšania šťastia na základni Čkalovskyj, na druhej strane musím pamätať aj na to, aby pre tých, ktorí s maximálnou disciplínou a ostražitosťou do tohto rizika ísť chcú, zostala možnosť diskrétne fotografovať vzácne lietadlá. Preto si na tomto mieste dovolím s ospravedlnením skonštatovať, že bližšie podrobnosti o tom, kde presne som na tomto letisku fotografoval, si nechám pre seba, nakoľko je smutným faktom, že aj medzi spottermi je stále viac „neohrozených hrdinov“, ktorí si myslia, že im patrí svet a vo svojej obmedzenosti potom „zavaria“ všetkým, aj tým, ktorí sa správajú adekvátne. Zároveň nechcem nikoho bližším opisom miest na fotografovanie navádzať k niečomu, čo môže aj pri dodržaní všetkých zásad diskrétnosti skončiť problémami s ozbrojenými zložkami.

Moje rozhodnutie podporuje aj fakt, že v roku 2019 som zaznamenal dva incidenty, ktoré sa našťastie pre mňa skončili šťastne, ale nemusí to tak dopadnúť vždy. Ten prvý začal tým, že ma pravdepodobne zbadala posádka niektorého z vojenských automobilov, ktoré často brázdia vnútornú objazdovú komunikáciu za múrom letiska a najmä u nákladných vozidiel s vyššou kabínou ich posádka na niektorých miestach vidí ponad múr. Tak sa zrejme stalo, že ma zbadali, vozidlo zastavilo a vojaci preskákali betónový múr a začali po mne pátrať. Našťastie ja som si ich automobil všimol dostatočne skoro na to, aby som okamžite zbalil veci a vyrazil behom do vnútra priľahlého lesa, kde som sa v najhustejšom kroví učupil a snažil som sa skrývať. Nebudem to zbytočne naťahovať, mal som šťastie a vojakov po chvíli moje hľadanie prestalo baviť, preliezli múr naspäť do auta a opäť odišli. Ak by však mali so sebou napr. psa, alebo som ich zbadal príliš neskoro, mohlo to dopadnúť horšie. Netreba zdôrazňovať, že tep srdca som mal na vysokých hodnotách a hodnú chvíľu som sa z toho spamätával a na pôvodné miesto som sa už nevrátil. Druhý incident sa odohral o kus ďalej, keď som ležal v tráve a čakal na lietadlá. Tento krát som nebol v tráve sám, neďaleko boli ešte nejakí ďalší spotteri a v tomto prípade to boli oni, koho vojaci zbadali, vozidlo zastalo a začali ich hľadať. Našťastie sa im podarilo včas zmiznúť a ja som ležal pomerne ďaleko od nich a vedel som, že mňa nemali šancu vidieť, preto stačilo zostať ležať v tráve a počkať, kým ich márna pátracia akcia skončí. Aj z týchto prípadov vidno, že nemusí vôbec ísť o hladký priebeh, preto je fotografovanie na Čkalovskom vhodné len pre „najtvrdšie jadro“ spotterov, ktorí sú ochotní za vzácne úlovky podstúpiť takéto riziko.

Treba však povedať, že moje riskovanie bolo odmenené tento krát veľkým úspechom a hoci som na základe informácií od môjho kamaráta mal isté očakávania, realita v daný deň ich niekoľkonásobne prekonala. U vojenských letov si nikdy nemôžete byť istí, že sa skutočne poletia a v tých časoch, v ktorých boli plánované, v mojom prípade som však v tento deň zaznamenal úplne rekordný počet rôznorodých typov lietadiel a ich sfarbení, absolútny vrchol, aký som kedy na Čkalovskom zažil. Boli obdobia, keď jedno lietadlo rolovalo na štart, za ním ďalšie, za ním tretie, ďalšie už spúšťalo motory, proste idyla pre fanúšika starých sovietskych typov. Neskôr začali jednotlivé lietadlá postupne pristávať, prípadne „brúsili“ okruhy okolo základne. Úžasné na dopravných lietadlách ruského vojenského letectva je aj to, že v podstate každý stroj je originál, niektoré sa líšia len minimálne, nejakým malým nápisom, ale iné majú úplne odlišné farby, rôzne antény či kryty radarov a pod. Len v prípade typu TU-134 tu stretnete nielen „klasické“ TU-134A, aké si pamätníci pamätajú aj z našich letísk, ale aj TU-134AK s predĺženým chvostom či TU-134UBL s vytvarovaným nosom, ktoré slúžia na výcvik posádok strategických bombardérov TU-160. Aj v prípade typu IL-18 sa vyskytujú rôzne modifikácie, niektoré označované ako IL-22 a vôbec v dnešnej dobe už len zažiť krásny zvuk tohto lietadla a jeho neodmysliteľné 4 dymové stopy po vzlete alebo pred pristátím je úžasné. Jednotlivé AN-12 a AN-26 zase majú odlišné sfarbenia, niektoré sú sivé, iné strieborné, ďalšie s modrým pruhom a pod. Veľkou vzácnosťou sú IL-62M, ktorých aj v ruskej armáde lieta pomerne málo no a potom spomínané IL-86VKP, lietajúce veliteľské stanovištia, ktoré som síce v roku 2019 lietať nevidel, ale mám ich vyfotografované z predchádzajúcich návštev.

Z modernejších typov sú často vo vzduchu AN-72 a najnovšie AN-148, otázne je, ako sa na ich prevádzke prejaví vojenský konflikt na Ukrajine, nakoľko dodávka náhradných dielov z Ukrajiny bude teraz prakticky nemožná. Vzácnym typom na Čkalovskom je aj AN-124 Ruslan, ktorý zrejme svoju budúcnosť má zaistenú, jednak ich vyrábali aj v samotnom Rusku a taktiež zásoba náhradných dielov bude vďaka mnohým odstaveným kusom zrejme bohatá. Úplnou raritou na Čkalovskom je JAK-42 upravený pre monitorovanie počasia, ktorý však tiež v tomto roku nelietal. Naopak azda najbežnejšími typmi sú IL-76 a TU-154, ktoré síce lietajú väčšinou v uniformnom sfarbení (v prípade IL-76 modrý pruh podľa vzoru Aeroflotu a v prípade TU-154 farebná trikolóra podľa vzoru ruskej vládnej letky), ale aj tu sa vyskytujú odchýlky. Aj typ TU-204 resp. TU-214 je na Čkalovskom zastúpený v zopár kusoch, okrem strojov s rôznymi radarovými úpravami je to aj lietadlo používané donedávna na monitorovanie v rámci projektu Open Skies. Táto dohoda medzi východom a západom však bola nedávno vypovedaná, ďalší osud týchto lietadiel je preto otázny. Na Čkalovskom majú svoju základňu aj lietadlá slúžiace na výcvik a dopravu kozmonautov, nakoľko z druhej strany základe sa nachádza Hviezdne mestečko, známa oblasť výcviku a prípravy kozmonautov. Teda pestrá plejáda typov lietadiel, z ktorých mnohé už v našich končinách nikdy neuvidíme. Každé lietadlo unikátne svojím vzhľadom, zvukom či dymovou clonou. Žiadne prísne hlukové či emisné predpisy, proste poctivý „metal“ v štýle 60. a 70. rokov minulého storočia, niečo, čo sa len tak zažiť nedá.

Hoci Čkalovskyj je hlavne základňou ruského vojenského letectva, občas sem zablúdia aj hostia, a to nielen z radov napr. ruského námorného letectva, ale aj zo zahraničia. V minulosti som tu fotografoval napr. TU-154M vládnej letky Kazachstanu, tento krát ma potešili C-130 a C-295 Egyptian Air Force. Nie všetky stroje, ktoré sprevádzajú tento článok, som samozrejme vyfotografoval v jeden deň, treba priznať, že počas mojej návštevy som sa na letisko Čkalovskyj vydal celkom trikrát a hoci s každou ďalšou návštevou som bol tiež spokojný, ani jedna už neprekonala rekordný prvý deň, keď som v priebehu cca 7 hodín vyfotografoval viac ako 25 rôznych lietadiel, niečo o čom sa mi ani v najlepšom sne nesnívalo. Riskoval som, zažil som neželaný adrenalín, ale keď sa s odstupom troch rokov pozriem na tie zábery, poviem si, že to stálo za to. Po každom z tých troch dní na Čkalovskom som odchádzal večer do hotela priam nadšený. Do konca môjho pobytu v Moskve zostávalo ešte 4,5 dňa, ktoré som využil nielen na dve opätovné návštevy tejto základne, ale aj na opakované výlety na civilné letiská Šeremetevo, Vnukovo a hlavne na návštevu výstavy MAKS 2019 priamo na výstavisku, ale k tomu sa dostanem až v štvrtej záverečnej časti trip reportu. Hoci ani jeden z nich nemohol prekonať môj úspech z Čkalovského, každé vyfotografované lietadlo doplnilo kolorit mojej návštevy a aj v posledné hodiny pobytu ma čakalo ešte jedno civilné prekvapenie, ktoré výrazne potešilo moje spotterské srdce.