Spotting trip report – Japonsko (1. časť)

• 20.12.2015 07:30
• Letecké cestopisy

Zimné obdobie v našich končinách je spojené s krátkymi dňami a zväčša nepriaznivým počasím. Kedysi bývali zimné dni mnohokrát zaliate slnkom, ktoré sa na snehovej pokrývke odrážalo a vytváralo dokonalé podmienky na fotografovanie, v súčasnosti je zima u nás spojená najmä s hmlami, mrholením, námrazou, prípadný sneh sa väčšinou v nížinách dlho neudrží. O to viac ma to preto počas zimy láka do vzdialenejších destinácií, kde sa aj v týchto mesiacoch dá venovať fotografovaniu za oveľa lepších podmienok. Prirodzenou voľbou sú samozrejme „teplé krajiny“ viac na juh, prípadne na opačnej pologuli, kde práve vládne leto, niekedy si však za svoj cieľ vyberiem aj miesta, ktoré síce ležia v podobnom klimatickom pásme ako my, avšak vzhľadom na rôzne poveternostné javy je tam prostredie na fotografovanie viac „spotter-friendly“. Takouto destináciou je napríklad Japonsko, konkrétne jeho južnejšia časť. Zatiaľčo sever krajiny, napríklad okolo známeho olympijského mesta Sapporo, zažíva v zime bohatú snehovú nádielku, okolie hlavného mesta Tokia (v slovenčine sa píše, na rozdiel od angličtiny, s mäkkým „i“) je v zimných mesiacoch charakteristické prevažne suchým slnečným počasím (štatistika uvádza v priemere cca 6 hodín slnka denne) a dennými teplotami okolo 10-12 stupňov Celzia. A to sú pre mňa dobré podmienky na spotterský výlet, najmä ak nechcem v zime chodiť len do „teplých krajín“. Preto som sa už po druhýkrát vybral do Tokia práve v zime, konkrétne vo februári 2014, zhruba dva roky od mojej prvej návštevy. Letecká scéna v Japonsku sa v tom čase vyvíjala veľmi rýchlo, prichádzali nové typy lietadiel i letecké spoločnosti, a tak som usúdil, že opätovná návšteva po dvoch rokoch prinesie dostatok nového ovocia. Ako sa však ukázalo, štatistiky o počasí sú jedna vec a moje „spotterské šťastie“ vec druhá...

Výlet som mal takpovediac „vo výhľade“, takže keď sa objavil relatívne výhodný tarif so spoločnosťou Aeroflot, rozhodol som sa letenku si zakúpiť a to v pomerne veľkom predstihu. V tom čase som totiž najviac letov uskutočňoval so spoločnosťami aliancie SkyTeam, preto som chcel „zabiť dve muchy jednou ranou“ a okrem výhodnej ceny nazbierať ďalšie míle do ich programu Flying Blue. Že to bola prvá z chýb, spojených s týmto výletom, sa ukázalo čoskoro. Jednak som až po vystavení letenky zistil, že moja rezervačná trieda po novom neprináša v programe Flying Blue žiadne míle (jednoducho sa za let v tejto triede míle nepripisujú, musel som si teda vytvoriť profil aj v domácom frequent-flyer programe Aeroflot Bonus) a jednak ani cena nebola tak výhodná, ako sa na prvý pohľad zdalo. Nielenže sa objavili postupom času letenky o niečo lacnejšie (aj keď rozdiel bol zanedbateľný), aj s kvalitnými dopravcami ako napr. Turkish Airlines, ale aj u samotného Aeroflotu letenka na moje dátumy vôbec nezdražela až do dátumu môjho letu, práve naopak, o nejakých 20 EUR zlacnela, takže nemalo žiadny zmysel kupovať si ju v takom predstihu. Nuž čo, to čo mi v 9-tich prípadoch prinesie veľkú úsporu, tentokrát v 10-tom prípade zlyhalo. Je ale pravda, že vďaka včasnej rezervácii hotela a vnútroštátneho letu v Japonsku som niečo ušetril oproti kúpe na poslednú chvíľu a výlet som mal pevne vo svojom kalendári, takže som si vedel naplánovať ďalšie aktivity. Jediná vec, ktorá sa naplánovať nedá, a s ktorou ja osobne bohužiaľ bojujem veľmi často, je počasie v cieľovej destinácii. Ako sa blížil dátum môjho odletu, začali ma predpovede počasia stále viac znepokojovať. Ľudia v mojom okolí ma presviedčali, že počasie bude nakoniec aj tak iné a, bohužiaľ, mali pravdu, lenže nie v tom pozitívnom slova zmysle.

Nechal som sa však presvedčiť, že to v skutočnosti snáď nebude až také zlé, a tak som v polovici februára na výlet vyrazil presne podľa plánu. Let so spoločnosťou Aeroflot prebehol absolútne bez problémov, neletel som s nimi prvýkrát, a nakoľko v tom čase ešte aj na úseku Viedeň-Moskva ponúkali, ako jediný dopravca, plnohodnotné teplé jedlo (a to veľmi poctivé, ruské, s poriadnou dávkou mäsa - aaach, kde sú tie časy...), bol som s výberom dopravcu spokojný. Horšie to už bolo v okamihu, keď som si počas tranzitu na letisku Šeremetevo pozrel aktuálnu predpoveď počasia pre Tokio... Snehuliak, ohýbajúci sa vo vetre, ktorý symbolizoval snehovú búrku, neveštil nič dobré. Predpoveď na nasledujúci deň popoludní, kedy som mal na letisko Narita doraziť, sľubovala dokonca silné sneženie s vetrom a ani nasledujúce dni nevykresľovali nič pozitívne. S obavami som nastúpil do Airbusu A.330-300 a očakával tvrdú realitu... Po nočno-rannom lete ponad Sibír sme postupne klesali na letisko Narita a na zemi už bolo vidieť prvý snehový poprašok. Našťastie ho nebolo veľa a aj vietor bol v rámci limitov, a tak sme pristáli bez problémov, že však obloha bola zatiahnutá na 100% asi netreba zdôrazňovať. Už vtedy som začal ľutovať druhú chybu, a síce, že som svoj výlet neodložil na neskorší termín. Ako som už spomínal vyššie, cena letenky bola aj tesne pred odletom rovnaká, resp. dokonca mierne nižšia, niečo by som samozrejme stratil na prepadnutom vnútroštátnom lete, no a musel by som zaplatiť poplatok za zmenu rezervácie vo výške niečo vyše 100 EUR. Nič z toho som však neurobil, dúfajúc, že sa to predsa nejako vylepší, a teraz už bolo neskoro „plakať nad rozliatym mliekom“. Hoci bolo tesne po poludní, kvalita počasia nelákala na fotografovanie, ktoré som mal pôvodne po prílete v pláne, a tak som sa vybral do svojho hotela.

Na rozdiel od prvej návštevy v roku 2012, kedy som si vybral jednoduchý hotel v širšom centre Tokia, som tentokrát zvolil International Garden Hotel Narita v blízkosti letiska. Zistil som totiž, že vzdialenosti medzi letiskami a mestom sú v Tokiu enormné a každodenným cestovaním som stratil veľa času, resp. musel „nekresťansky“ skoro vstávať. Nakoľko som väčšinu času plánoval stráviť na Narite a na druhé letisko Haneda sa vybrať iba raz alebo dvakrát, bola to dobrá voľba. V okolí Narity sa nachádza veľké množstvo hotelov rôznych cenových kategórií, ja som si vybral z tých lacnejších, ale napriek tomu mal veľmi slušný štandard, najmä s ohľadom na japonskú mierku vo veľkosti obytných priestorov. Za prijateľnú cenu som dostal veľkú izbu s pekným výhľadom (bohužiaľ na zasneženú oblohu...) a hotel mal, podobne ako všetky ostatné renomované hotely v okolí, free shuttle bus na letisko, ktorý som takmer denne využíval na „dochádzanie“ na Naritu. Tento hotel som si však vybral najmä preto, že bol v pešej dostupnosti železničnej stanice v meste Narita, odkiaľ premávajú lacnejšie vlaky (nie drahé letiskové expresy) aj do Tokia, s ľahkou možnosťou prestupu na letisko Haneda. Teda ľahkou ako ľahkou, nebyť pomoci a vysvetliviek od môjho japonského kamaráta, zhodou okolností zamestnanca Japan Railways, asi by som sa v ich systéme vlakov tak dobre nevyznal. Železničná doprava je totiž v Japonsku komplikovaná sama o sebe, popritom tu pôsobí niekoľko súkromných spoločností, mnohokrát používajú svoje „vlastné“ železničné stanice, takže prestupovanie je niekedy pomerne zložité a len málokedy je niečo aj v angličtine, najmä mimo typických turistických trás. Ja som však tento problém nemal, takže som sa mohol plne venovať tomu, kvôli čomu som do Japonska zavítal, spottingu.

A v Tokiu skutočne je čo fotografovať. Japonské hlavné mesto má dve veľké letiská, Haneda na južnom okraji mesta a Narita asi 60 km východne od centra Tokia. Už aj z ich polohy vyplýva, že Haneda slúži predovšetkým ako vnútroštátne letisko, hoci na ňom pristáva aj stále viac medzinárodných letov, zatiaľčo Narita, pre svoju enormnú vzdialenosť od Tokia, je preferovaná pre medzinárodné lety, zopár vnútroštátnych a rozvíja sa na ňom aj low-cost doprava. Začnime Hanedou, ktorá sa oficiálne volá „Tokyo International Airport“, čo bolo najmä donedávna dosť zavádzajúce. Avšak až do roku 1978 slúžilo ako hlavné tokijské letisko, než bola otvorená Narita, a z tohto obdobia pochádza aj jeho názov. Potom, až do roku 2010 poskytovalo služby takmer výhradne vnútroštátnym letom, s výnimkou niekoľkých „pravidelných charterov“ do okolitých krajín juhovýchodnej Ázie. Až v posledných 5 rokoch sa podiel medzinárodných letov na Hanede začal opäť zvyšovať a dnes mnoho aj európskych dopravcov presúva časť svojich letov z Narity na Hanedu, najmä z dôvodu ľahkej dostupnosti z centra mesta. Haneda je totiž spojená s mestom nielen taxíkmi a autobusmi, ale aj vlakmi niekoľkých spoločností a traťou Tokyo Monorail. Všetky druhy dopravy umožňujú dostať sa do centra mesta za niekoľko desiatok minút, zatiaľčo cesta z Narity trvá oveľa dlhšie. V roku 2014 prešlo letiskom Haneda takmer 73 miliónov cestujúcich, čo ho radí na 4.miesto na svete za Atlantu, Peking a Dubaj. Jeho kapacita je však zhruba 90 miliónov cestujúcich ročne, takže má ešte kam rásť. Cestujúcim slúžia tri terminály: Terminál 1 obhospodaruje najmä lety Japan Airlines a spolupracujúcich spoločností, ďalej Skymark Airlines a čiastočne Solaseed Air a Starflyer. Terminál 2 slúži najmä letom All Nippon Airways, Air Do a väčšine letov Solaseed Air a Starflyer. Všetko sú to vnútroštátne lety. Lety do zahraničia sú odbavované v International Terminal, ktorý sa nachádza oproti Terminálu 1 na západnej strane letiska.

Dráhový systém letiska Haneda tvoria 4 vzletové a pristávacie dráhy: 16R/34L a 16L/34R prebiehajú paralelne v zhruba severo-južnom smere, 04/22 a 05/23 zasa paralelne v zhruba východo-západnom smere a ohraničujú letisko zo severu a z juhu. Letisko aplikuje v podstate dve základné schémy prevádzky: Vo väčšine prípadov sa lieta smerom od juhu na sever, pristátia sú teda na dráhy 34L a 34R (pričom použitie jednotlivých dráh sa riadi najmä cieľovým terminálom), vzlety sú zasa z dráh 34R a 05 (podľa smeru, do ktorého lietadlo odlieta). V prípade opačného smeru vetra je väčšina pristátí na dráhu 22, čiastočne na dráhu 23 (podľa smeru, odkiaľ prilietajú, paradoxne však opačne, na severnú dráhu 22 pristávajú lietadlá z juhu a západu, na južnú dráhu 23 lietadlá zo severu a východu), vzlety zasa z dráh 16R a 16L (opäť podľa smeru, kam lietadlo odlieta). Mnoho lietadiel tak križuje letisko krížom-krážem po rolovacích dráhach, čo zvyšuje fotografické možnosti pre spottera. Pre nich je letisko Haneda veľmi príjemné na fotografovanie, nakoľko všetky tri terminály disponujú veľkými otvorenými terasami. Zatiaľčo na starších termináloch 1 a 2 sú terasy rozdelené na severnú a južnú časť, spojenú krátkou chodbou vo vnútri terminálu, terasa na novom medzinárodnom termináli je iba jedna a na môj vkus sa nachádza príliš vysoko nad letiskovou plochou a príliš ďaleko od RWY 16R/34L, takže na fotografovanie nie je najideálnejšia. Navštívil som ju, ale dal som prednosť terasám na vnútroštátnych termináloch. Pokiaľ svieti slnko, na ranné fotografovanie sa viac hodí terasa na Termináli 1, nakoľko je z nej výhľad západným smerom, na stojiská a dráhu 16R/34L. Popoludní je zasa vhodnejšia terasa na Termináli 2, z ktorej je výhľad východným smerom, na stojiská a dráhu 16L/34R, pričom v pozadí sa nachádza veľmi fotogenická zátoka. Medzi všetkými terminálmi premáva zadarmo autobus. Obe vyššie spomínané terasy nemajú našťastie sklo, ale zábranu proti prípadnému prepadnutiu tvorí zábradlie a nad ním sústava vodorovných drôtov, ktoré sú však dostatočne ďaleko od seba, aby cez ne bolo možné prestrčiť objektív fotoaparátu. Jediným problémom môže byť počet ľudí na terase v peknom počasí, nakoľko Japonci sú národ veľmi spoločenský a terasy sú medzi bežnými návštevníkmi, cestujúcimi aj spottermi veľmi populárne. Kúsok miesta sa však vždy nájde.

Okrem terás na všetkých troch termináloch môže spotter využiť aj jednu fotopozíciu na juhozápadnom okraji letiska. Nachádza sa v rohu letiskového areálu, neďaleko prahu dráhy 34L. Dostať sa tam možno z medzinárodného terminálu, z ktorého vyjdete von a pokračujete južným smerom, popri ceste „Kan-Pachi Dori“, pozdĺž betónového móla na okraji mora. Tak prídete až k vysokému plotu, ktorý sa dá obísť jedine vylezením na betónový múr, opatrným obídením plota a opätovným zoskočením na zem. Nakoľko múr je pomerne úzky a vysoký, vyžaduje si to trochu akrobacie a odvahy. Potom však už možno pokračovať až do úplného rohu areálu, odkiaľ možno pekne fotografovať pristátia na dráhu 34L, hoci pozadie bude vždy trochu kaziť veľký hangár. Toto miesto je vhodné najmä vtedy, ak potrebujete popoludní vyfotografovať nejaké lietadlo, ktoré pristáva na dráhu 34L, nakoľko z terasy Terminálu 1 už vládne protisvetlo. Moja návšteva Tokia bola obohatená ešte o jednu zvláštnosť, a síce o prehliadku hangáru spoločnosti All Nippon Airways. Nakoľko v Japonsku mám niekoľko kamarátov-spotterov a jeden z nich je polovičný Slovák, vzorne sa o mňa počas môjho pobytu postarali, Keishi mi dokonca ponúkol možnosť zúčastniť sa tejto exkurzie. Nejde síce o nič nezvyčajné, takéto akcie sa v hangári ANA konajú pravidelne, avšak nakoľko prihlasovanie i všetko ostatné prebieha výhradne v japončine, bez jeho pomoci by som sa na akciu nedostal. Prehliadka bola veľmi zaujímavá a v hangári ANA sme strávili dlhší čas, pričom lietadlá sme si mohli „obchytať“ z bezprostrednej blízkosti. Cez otvorené dvere hangáru bolo možné odfotografovať aj niekoľko rolujúcich alebo pristávajúcich lietadiel. Stala sa tak príjemným spestrením môjho pobytu, a to moja návšteva v Tokiu ešte len začínala. O jej ďalšom priebehu sa dočítate v nasledujúcej časti môjho trip reportu.

Související kategorie